Pokus o objektívny pohľad na svet

Napadnutie Ukrajiny ruskou armádou je neospravedlniteľné. Vývoj udalosti okolo ukrajinsko-ruského konfliktu sa cielene vykryštalizoval tak, že je možno jednoznačne poukázať na bezprostredného agresora. Áno, Rusko je agresor, ktorý vojensky napadol susedný štát a pričinil sa o nezmyselné a odsúdenia hodné krviprelievanie. Týmto aktom vyrobil Putin problém sebe, jeho administratíve, ohrozil a v mnohých prípadoch aj zničil životy obyčajných ľudí v susednej aj vo vlastnej krajine. Navyše Putin bezprecedentným rozhodnutím o vojenskom napadnutí Ukrajiny spôsobil, že každý názor, ktorý si dovolí pozastaviť sa aj nad objektívnymi príčinami, ktoré ku konfliktu viedli, bude môcť byť súčasnými vrcholovými predstaviteľmi štátu i aktuálnym mainstreamom považovaný za relativizáciu zodpovednosti Putina za napadnutie Ukrajiny.

Doteraz som bol v súlade s dostupnými faktami za posledné desaťročia presvedčený, že Amerika bola väčším agresorom, lebo vojensky neopodstatnene napadla krajiny ďaleko od vlastného územia (napr. bombardovanie Juhoslávie vojskami USA a spojencov v roku 1999 bolo v rozpore s článkami 41 a 51 Charty OSN,  zbrane hromadného ničenia, ktoré údajne vlastnil Husajn a mali byť hlavným dôvodom vpádu zahraničných vojsk na čele s USA do Iraku v roku 2003, sa nikdy nenašli) ako Rusko, ktoré sa tiež vojensky neprimerane angažovalo, ale skôr v blízkosti vlastných hraníc.  Po napadnutí Ukrajiny Ruskom považujem Ameriku aj Rusko za rovnako nebezpečných agresorov, ktorí si svoje veľmocenské záujmy riešia nekompromisne na úkor iných, inač zmýšľajúcich a konajúcich krajín.

Mať iný (nie uniformovaný) názor je prejav slobodného kritického myslenia, založeného na argumentoch. Toho kritického myslenia, ktoré propaguje vo svojich videách aj najvyššia predstaviteľka nášho štátu, ktorá však akosi pozabudla kritické myslenie aj prakticky realizovať. Oprávnene lamentuje nad napadnutím Ukrajiny, avšak nepochopiteľne ignoruje fakt, že táto agresia je aj následkom nezmyselného dlhoročného účelového stupňovania vojnového napätia v Európe a v posledných mesiacoch aj našimi čelnými predstaviteľmi. Existuje k tomu dosť relevantných argumentov, ktoré sú však dnešným hlavným prúdom pravidelne (žeby aj zámerne?) prehliadané. Okrem hlavy štátu by si mali aspoň základné prvky kritického myslenia pri hodnotení vzniknutej vojnovej situácie osvojiť aj ostatní predstavitelia výkonnej  aj zákonodarnej moci, ale i mienkotvorné média.

Na analýzu skutočných príčin problému okolo napätia medzi Ukrajinou a Ruskom bolo dostatok času aj dostatok relevantných faktov a poznatkov, avšak aktuálne je oficiálne preferovaný len jednostranný pohľad vo svetle následkov vzniknutého vojnového konfliktu. Teraz plačeme nad prepadom Ukrajiny, ktorý je však aj následkom nezmyselného dlhoročného stupňovania vojnového napätia v Európe. Teraz riešime následky, ale pred uvedenou jednou z dôležitých príčin si stále mnohí zakrývajú oči. Asi až história nastaví zrkadlo svedomiu všetkým zainteresovaným, ktorí sa len viezli na vlne stupňovania vojnového napätia a nevenovali väčšiu pozornosť intenzívnejšiemu hľadaniu mierového riešenia problému. Ale čo po svedomí. Ozbrojené sily a vojnoví jastraby si prišli na svoje. Bežní ľudia by však boli vďačnejší, keby aj naši vrcholní činitelia namiesto doterajšieho prispievania ku zvyšovaniu vojnových vášni už dávno prišli s ponukou na sprostredkovanie mierového riešenia účelovo vyhrocovanej situácie okolo Ukrajiny. Takýto prístup však asi nebol súčasťou doporučeného manuálu.

Oceňujem vysokú empatiu občanov Slovenska s trpiacimi Ukrajincami aj nezištnú materiálnu pomoc, s ktorou sa stretávame v posledných dňoch na mnohých miestach. Musím však opäť zopakovať, že všetkému tomu utrpeniu sa dalo predísť aj dôraznejším presadzovaním mierového riešenia  a nie podporou vojnovej hystérie zo strany slovenských vrcholových predstaviteľov.

Odsudzujem akúkoľvek agresiu, ale je mi cudzie čierno-biele pozeranie na vzniknuté problémy. Snažím sa vidieť veci a udalosti v súvislostiach. Mám problém s ponúkanými jednoduchými a často jednostrannými a až účelovosťou zaváňajúcimi riešeniami problémov.