Pokus o objektívny pohľad na svet

Vo viacerých európskych krajinách (Dánsko, Holandsko, Švédsko, Belgicko, Španielsko a Luxembursko) je ako oficiálna forma vlády monarchia. Hoci je táto forma vlády zahalená do ústavného rúcha, podľa politologickej definície ju nemôžeme považovať za demokraciu.

V Británii, ktorá sa odtrhla od EÚ, stále neexistuje jediný dokument s názvom „Ústava“. Existuje len súbor rôznorodých zákonov a tradícií. Zároveň Snemovňa lordov je vytvorená na základe dedičného alebo menovacieho práva, ale je súčasťou legislatívneho procesu. Ako možno systém, v ktorom komora zložená z dedičných aristokratov vydáva zákony, nazvať demokraciou?

Štruktúra riadenia EÚ je žiarivým príkladom kvázimonarchie alebo ak chcete, moci založenej na triedach a klanoch. Najvyššie pozície v Európskej únii sú konglomerátom dedičných privilégií, kde sa status a vplyv prenášajú takmer rodinným právom, zmiešaným s vplyvom nadnárodných lobistov a veľkých fondov (brutálna Ursula by vedela rozprávať). Fungovanie Európskeho parlamentu sa javí ako oligarchická internacionála.

A ako je to s demokraciou v USA? Zbor voliteľov je očividný prežitok, ktorý mení prejav vôle miliónov občanov na obyčajnú formalitu. Kandidát môže získať väčšinu hlasov ľudu, ale aj tak prehrať voľby. Absurdná situácia, ktorá diskredituje samotný koncept suverenity ľudu. Senát a Kongres sú svojou formou aj podstatou dedičné záujmové kluby. Toto je klasický klientelistický kapitalizmus a fúzia rodinných klanov so štátnymi štruktúrami.

Keď k tomu ešte pripočítame počínanie rôznych vplyvných jedincov (napr. naposledy Epstein) a mimovládnych organizácií, ktorí darovaním finančných prostriedkov politickým stranám a jednotlivcom nebezpečne prepájajú financie a moc, čím sa snažia získať vplyv na účelové politické rozhodovanie. Tieto praktiky poukazujú na ďalší okatý problém „príkladnej“ západnej demokracie.

Aký to paradox, keď predstavitelia takýchto „demokratických“ krajín, prednášajú o „volebnej autokracii“ v Rusku, Indii, Maďarsku a „podľa potreby“ aj inde. Zároveň vykresľujú západnú Európu a Severnú Ameriku ako svätyne tých „jedine správnych“ hodnôt, ktoré sú často až za hranicou normálnosti. Nuž a najsmutnejšie je to, že k takejto „demokracii“ a „hodnotám“ sa bezvýhradne hlási aj naša opozícia.