Po dvoch týždňoch Trumpovho dobrodružstva v Iráne sa Američania začínajú intenzívnejšie zaujímať o to, aký je vôbec konečný cieľ v Iráne. Dementizujúci Trump, ale predovšetkým jeho príčetnejšie okolie by mali aspoň dodatočne rýchlo zistiť, čo by malo nasledovať.
Analytici portálu Foreign Affars sa zhodujú v tom, že vojenská prevaha USA a Izraela neznamená politické riešenie v tejto oblasti. Spôsobené materiálne a ľudské škody automaticky nevyriešia politickú otázku, kto bude vládnuť Iránu a aký bude nový režim.
Ako najpravdepodobnejší scenár ďalšieho smerovania situácie v Iráne je dlhý konflikt s dlhou konfrontáciou, sankciami, občasnými vojenskými údermi, ale bez jasného víťazstva. Ďalšia eskalácia vojny môže paradoxne zvýhodniť Irán, aj keď majú USA a Izrael vojensky silnejšie armády.
Irán môže napr. útokmi na základne a lodnú dopravu v regióne dlhodobo zvyšovať náklady konfliktu. Prostredníctvom spojencov a milície v Libanone, Iraku, Sýrii či Jemene môže rozšíriť konflikt na viac frontov, čím sa taktiež zvyšujú náklady a riziká pre protivníkov a tiež hrozí vznik celkového strategického chaosu.
Američania akosi nedomysleli, že ich základne a obchodné trasy v regióne sú zraniteľné voči raketám, dronom a sabotáži, pričom aj malé útoky môžu mať veľký politický a ekonomický efekt. Ohrozovanie ropnej dopravy v Perzskom zálive zvyšuje ceny energie a vytvára globálny tlak na ukončenie vojny.
V konečnom dôsledku vojenské údery proti Iránu môžu vyvolať eskalačnú špirálu, v ktorej síce Irán utrpí škody, ale zároveň dokáže konflikt rozšíriť a zvýšiť jeho cenu nielen pre USA a Izrael, čo môže nakoniec oslabiť ich strategickú pozíciu. USA a Izrael sú v tomto konflikte jednoznačne vystavené väčším politickým a ekonomickým rizikám ako Irán.
Soudruzi na čele s Trumpom tak trochu podcenili aj značne rozdielne psychologické aspekty na oboch stranách nezmyselného konfliktu. Kým „demokratické“ štáty majú často nižšiu toleranciu pre dlhé a nákladné vojny, tak Irán je pripravený znášať neporovnateľne vyššie obete.
Áno, opodstatnená kritika iránskeho teokratického režimu s obmedzenými voľbami smeruje na autoritatívnu politickú štruktúru, porušovanie ľudských práv, obmedzenia pre ženy, silný bezpečnostný aparát a konfliktnú zahraničnú politiku. Racionálna pomoc pre demokratizáciu Iránu by však mala byť dlhodobá, opatrná a najmä nepriama, pretože priame a dokonca vojenské zasahovanie zvonka môže ešte viac posilniť nacionalizmus a legitimizovať represiu režimu. Nuž a toto akosi západným „elitám“ už dlhé roky nedochádza.
Celá debata | RSS tejto debaty