Umenie a demokracia sú úzko prepojené. Umelci často pôsobia ako svedomie spoločnosti, prostredníctvom umeleckej tvorby pomáhajú uchovávať historickú pamäť, upozorňujú na nespravodlivosť, bránia slobodu prejavu a formujú verejnú diskusiu. V čase ohrozenia demokracie bývajú práve oni medzi prvými, ktorí reagujú a mobilizujú spoločnosť.
Problém nastáva vtedy, ak začne umelecká aktivita prerastať do účelového umeleckého aktivizmu a umelecká autorita je povyšovaná na politickú legitimitu. Vo vypätých obdobiach môže pocit niektorých predstaviteľov kultúrnej obce, ako oprávnených zástupcov morálneho svedomia spoločnosti, prerásť až do kultúrneho elitárstva, ktoré má ambíciu pôsobiť ako náhradný zdroj politickej autority. Dochádza tak k javu, kde symbolická autorita (kultúrna, umelecká) má tendenciu zamieňať si rolu s autoritou politickou. Tu však treba jednoznačne povedať, že politická legitimita vzniká až voľbou a získaním mandátu, nie samotnou umeleckou autoritou.
Kultúrne elitárstvo na vlnách zvýšených emócii pri zámernom zjednodušovaní komplexných tém môže do značnej miery prispieť aj ku zvyšovaniu polarizácie spoločnosti. Umeleckým elitám veľmi nesvedčí ani účelový neaktivizmus, ktorý sa prejavuje selektívnym mlčaním pri mnohých „nepohodlných“ témach.
Aj dnes sa zvykne poukazovať na výsadné postavenie kultúrnych elít v dobách neslobody za okupácie či komunizmu, ale to nebolo výsledkom ich prirodzenej autority, ale dôsledkom absencie skutočnej politickej súťaže. V slobodnej spoločnosti aj kultúrne autority strácajú monopol na „výklad sveta“. Nie preto, že by boli umlčiavané, ale preto, že sa ocitajú v konkurencii s celým globálnym kultúrnym priestorom a s pluralitou hlasov. To je stav normálnej demokracie, nie jej úpadok.
Kľúčový omyl tzv. kultúrnych elít spočíva v presvedčení, že kultúra má prirodzené právo byť vodcovskou silou spoločnosti, a trh, ekonómia a demokratická politika sú čosi nižšie, technicky a duchovne prázdne. V pluralitnej demokracii nemá žiadna profesia, žiadna skupina a žiadna „elita“ nárok na privilegované postavenie. Autorita sa rodí z presvedčivosti, nie z historických zásluh či morálnych proklamácií.
Presvedčenie tzv. kultúrnych elít, že každý manažerský alebo rozpočtový zásah je nutne politickou represiou, pokiaľ sa dotkne hlasitých kritikov moci je nielen zjednodušujúci, ale vo svojom dôsledku podkopáva samotné základy demokratického štátu.
Preto aj nedávne prepustenie hercov zo Slovenského národného divadla nie je dôkazom návratu autoritárstva, ale konfliktom dvoch chápaní demokracie. Na jednej strane stojí demokratický štát, ktorý, aj keď nie vždy dokonale, uplatňuje rozpočtovú zodpovednosť a politickú legitimitu. Na druhej strane je časť kultúrnej obce, ktorá si stále nárokuje výsadné morálne postavenie a odmieta prijať pravidla pluralitnej spoločnosti. Táto kauza je menej o hercoch a viac o neochote časti umelcov zmieriť sa s tým, že doba kultúrnych elít skončila. Preto rôzne herecké protesty nemožno chápať ako obranu slobody, ale skôr ako obranu strateného privilégia.


Súhlas. Niet čo dodať. Presná analýza. ...
Celá debata | RSS tejto debaty