Postupne sa na Západe čoraz viac objavujú „neformálni“ analytici a inštitúcie, ktorí pri hodnotení konfliktu na Ukrajine preukazujú známky zdravého rozumu. Možno k ním zaradiť aj americký Inštitút Rona Paula, ktorý v jednom komentári (https://ronpaulinstitute.org/there-will-be-no-peace-in-ukraine-until-washington-admits-to-itself-it-has-lost-the-war/) poukazuje na omyl v americkom sebaprezentovaní sa ako arbitra a mierotvorcu v ukrajinskom konflikte.
Autor daného komentára nekompromisne konštatuje, že daný konflikt nie je medzi Ruskom a Ukrajinou, ale medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Uvádza, že vojna na Ukrajine sa začala v roku 2014, keď Washington zvrhol demokraticky zvolenú ukrajinskú vládu a na jej miesto dosadil washingtonské bábky, ktoré sa okamžite pokúsili Rusku odobrať námornú základňu v Sevastopole.
Táto základňa, ktorá bola viac ako 240 rokov domovom ruskej Čiernomorskej flotily, nebola pre Rusko geopoliticky nahraditeľná. Pokus Washingtonu o jej odstránenie v roku 2014 viedol k anexii Krymu Ruskom a začiatku osemročnej občianskej vojny na východe Ukrajiny, ktorá nakoniec viedla k spusteniu špeciálnej vojenskej operácie v roku 2022.
Ukrajinská vojna už trvá dvanásť rokov, pričom jej účastníkmi sú aj traja americkí prezidenti (Obama, Trump, Biden a teraz opäť Trump) a je čas položiť si otázku o jej účelnosti. Ak cieľom bolo len zabezpečiť tok peňazí daňových poplatníkov k americkým vojenským dodávateľom, tak sa to dosiahlo. Ak však cieľom bola tri desaťročia trvajúca neokonzervatívna posadnutosť zabrániť Rusku, aby sa opäť stalo veľmocou, tak to viedlo k presne opačnému výsledku.
Okrem anexie Krymu Rusko anektovalo aj územie na Ukrajine, ktoré zahŕňa väčšinu energetických zdrojov krajiny. Ruská armáda sa od roku 2022 výrazne rozšírila, čo sa týka veľkosti a schopností. Dokonca ani pokus Washingtonu o ekonomické ochromenie Ruska nedopadol celkom podľa jeho predstav. V konečnom dôsledku táto vojna priniesla Washingtonu horšie výsledky – dokonca aj podľa imperiálnych štandardov – ako keby vôbec nebola.
Trump sa teraz snaží hľadáť východisko, ale stále odmieta plne uznať realitu. Stále sa domnieva, že Washington je vo vojne skôr mediátorom ako bojujúcou stranou, lenže popiera to tým, že zároveň sa zaväzuje pokračovať vo financovaní Ukrajiny.
Vychádzajúc z reality na fronte, nemá Rusko žiadnu motiváciu uzatvárať akúkoľvek dohodu, ktorá nezahŕňa všetky jeho hlavné ciele. Neexistuje ani dôvod na uponáhľanie. Každý týždeň, čo vojna pokračuje, ruská pozícia skôr silnie ako slabne.
Je preto pravdepodobne, že skôr Washington sa musí ponáhľať, aby sa podmienky, ktoré je Rusko ochotné akceptovať, nestali ešte jednostrannejšími. Totiž už existuje skúsenosť z Afganistanu, kde USA strávili 20 rokov nahrádzaním Talibanu za Taliban, pričom vyslovene neuznali porážku. Preto, ak sa teraz nepodarí dosiahnuť dohodu s Ruskom, neskôr sa podmienky pre Ukrajinu môžu stať ešte „jednostrannejšími“.
Trump má jednoznačne zásluhu na obnovení komunikácie medzi Washingtonom a Moskvou. Trump má však v ruke aj cynickú kartu, že Amerika môže na ukrajinskom konflikte stále zarobiť, pokiaľ je Európa pripravená jej zaplatiť za zbrane.
Krutá realita odhaľuje aj falošnú rolu Trumpa ako mierotvorcu v ukrajinskom konflikte a historická skúsenosť skôr varuje, že na Ukrajine nebude mier dovtedy, kým Washington vyslovene neprizná, že prehral túto zástupnú vojnu s Moskvou.
Záverom chcem upozorniť, že tento blog nemá za cieľ obhajovať žiadnu neakceptovateľnú agresiu, ale poukázať na potrebu rešpektovania historických faktov a uplatňovania známok zdravého rozumu aj pri hodnotení nezmyselného konfliktu na Ukrajine.
Na "strane mieru" Trump sa tvári, že... ...
Ako tradicne-si uplne mimo poznanie... ...
Myslim tym nazorom k blogerovi. ...
Pripajam sa. ...
Autor si dal tú námahu, že pomerne krátkym... ...
Celá debata | RSS tejto debaty