Prezident Biden a jeho tím sľúbili, že ukončia vojny Spojených štátov a medzinárodné záväzky krajiny nebudú protirečiť potrebám verejnosti.
Dnes je táto vízia v troskách. Spojené štáty sú aktuálne ponorené tak do vojnového konfliktu na Ukrajine aj na Strednom východe. Medzitým sa vzťahy s Čínou a Ruskom tak výrazne zhoršili, že vzbudili reálne vyhliadky na prvý konflikt medzi veľmocami od roku 1945.
Predstava americkej globálnej dominancie po studenej vojne, ako ju vyjadril Pentagon v roku 1992 je minulosťou. Unipolárna éra sa skončila.
Biden sa na začiatku jeho misie v Bielom dome pokúsil vytvoriť „stabilný a predvídateľný“ vzťah s Ruskom a v záujme toho usporiadal v júni 2021 summit s Putinom. Obe krajiny začali strategický dialóg o stabilite s cieľom znížiť riziko jadrovej vojny a posilniť kontrolu zbrojenia. Biely dom však odmietol rokovať o vzťahu NATO s Ukrajinou, čo bol dôležitý predpoklad pre vylúčenie vzniku vojnového konfliktu. Krátkozraká politika USA v Európe sa nakoniec stala príčinou konfliktu na Ukrajine.
Aj ambiciózne americké diplomatické snahy o zmiernenie napätia medzi stranami konfliktov v rôznych častiach sveta (ale často dosť jednostranné), viedli k vyostreniu napätia medzi ďalšími zainteresovanými. Preto napr. opomínanie politických vyhliadok Palestínčanov mohlo byť impulzom na útok Hamasu v južnom Izraeli na začiatku októbra 2023. Nejednoznačné diplomatické posolstvá zrejme prispeli aj ku strate dôveryhodnosti k takejto americkej politike.
Washington môže vierohodne prispieť ku prekonaniu krízy v Európe a na Blízkom východe z jeho pohľadu len tým, že zredukuje svoje politické ciele a záväzky v oblasti podpory ich obrany a vojenského postoja. Len tak sa môže zbaviť „najväčšieho zdieľaného bremena za posledné desaťročia“. Biely dom však zatiaľ nesformuloval metriky, podľa ktorých by sa dal merať úspech naznačenej medziregionálnej stratégie v čase. Washington by mal rozlišovať medzi regiónmi a zaviesť jasné rozdelenie práce medzi seba a svojich bezpečnostných partnerov.
Riadny prechod na európske vedenie európskej obrany je reálne vyšší ako na Blízkom východe. Americká administratíva by sa však mala pevne postaviť proti pozvaniu Ukrajiny do NATO a namiesto toho sa pripraviť na vybavenie tejto krajiny na jej dlhodobú obranu.
Predstava o dosiahnutí „mieru prostredníctvom sily“ je mantra, ktorá priviedla americkú zahraničnú politiku na dno. V skutočnosti žiadna veľkosť americkej sily neprinúti zvyšok sveta krčiť sa v strachu a prijať mier za podmienok Washingtonu.
Spojené štáty nepotrebujú globálnu vojenskú dominanciu, aby prosperovali. Na svet by sa malo pozerať skôr cez príležitosti, ktorých sa treba chopiť a cez rozhodnutia, ktoré treba urobiť. Preto je lepšie sa zamerať na obmedzovanie americkej vojenskej prítomnosti v rôznych častiach sveta a viac sa zamerať na riešenie vnútorných problémov.
Podrobnejšie úvahy o akoby príprave Američanov a možno aj širšieho okolia na koniec americkej globálnej hegemónie nájde čitateľ na https://www.foreignaffairs.com/united-states/why-america-cant-have-it-all